Charensen, kôň s veľkým K, ktorý bude navždy v mojom srdci! Dostala som sa k nemu cez jednu kamarátku, pretože som hľadala nejaké perspektívne jazdenie, ktoré by ma posunulo vpred, a tak mi dala kontakt na trénera, ktorý tohto koňa vlastnil. Písal sa rok 2012, keď som na ňom prvý krát sedela. Pamätám si, že môj prvý dojem z neho bol, že je to veľký vznešený kôň. Jazdil sa mi veľmi ľahko a dobre a povahovo sa mi javil ako dobrý a spoľahlivý kôň. Dochádzala som za ním asi 4-5 mesiacov do Pezinku, kde bol ustajnený a každým dňom som ho ľúbila viac a viac. V tej dobe som si veľmi priala, aby mi ho rodičia kúpili, pretože som si nevedela predstaviť, že by sa predal niekam preč a niekomu inému a ja by som ho už nikdy neuvidela. Charlie ma naučil, ako sa skutočne jazdí a nie len vozí na koni. Veľa vecí mi nedal zadarmo. Za veľa vecí resp. mojich chýb ma potrestal alebo mi ich nezabudol a využíval ich proti mne. Veľa, teda mnoho veľa vecí ma naučil za, čo mu naozaj vďačím. Mal so mnou veľa trpezlivosti, ale taktiež aj ja s ním. Tolerovala som jeho správanie, keď mu preskočilo a snažil sa ma prizabiť, no nikdy to nezmenilo to, že som ho mala stále rada.

Keď som začala jazdiť na Charensenovi, tak mal čerstvých 7 rokov, už po veľkej kariére. Ako veľmi, veľmi mladý, bol dostihový kôň, presnejšie steeplechaser. Po tejto dostihovej kariére, začal kariéru military. Ako militarista bol veľmi perspektívny a nadaný. Vo svojich 6 rokoch sa zúčastnil majstrovstiev sveta vo francúzskom Mondial du Lion. V tom istom roku sa zároveň stal koňom roka 2011 na Slovensku. Neverila som tomu na akom úžasnom koni to vlastne jazdím a akému nenahraditeľnému koňovi som dala moje srdce. Raz na vychádzke mi jeho majiteľ medzi rečou povedal, že je to vnuk svetoznámeho dostihového koňa Secretariata. V tom momente som bola v siedmom nebi a neverila som už vôbec, že na kom sa to vozím. Dokonalé štvornohé stvorenie. Ešte predtým, ako som ho spoznala som totiž to dosť fičala na filme Secretariat a v podstate som bola očarená samotným Secretariatom a zrazu som jazdila na jeho potomkovi, neskutočné. Stavím sa, že aj nejazdci poznajú meno koňa Secretariat. Ako čas plynul a ja som sa naučila na ňom skákať, tak prišlo leto a moji rodičia mi oznámili, že mi ho kúpili ako darček k narodeninám, ktoré som mala síce až v novembri, ale tajiť by sa to moc nepodarilo. Tento moment v živote si taktiež veľmi dobre pamätám. Vtedy sa mi akoby zastavil celý svet a neverila som tomu, že je môj. Časom som si uvedomila, že som si toho koňa vysnila a nejako k sebe pritiahla. Spravila som si na ňom Cčkovú licenciu, keďže Včkovú z voltíže som už mala a začala sa zimná príprava na preteky. Charlieho som si presťahovala bližšie k domovu, pretože dochádzanie každý deň, by bolo naozaj náročné, a tak som s ním mohla stráviť ešte viac času ako predtým. Časom som, ale prišla na to, že povahovo to nie je až taký cukrík, ako sa zdal byť popri trénerovi a pre mňa, ako 13 ročnú to bolo, teda dosť náročné. Občas si zo mňa robil dobrý deň, občas ma zo seba katapultoval a občas porobil trochu bordel okolo mňa a ja som sa cítila, ako keby vlastním neskrotného koňa. Zistila som, že úpravou jeho stravy sa tieto povahové výkyvy oveľa zlepšili a našli sme k sebe krajšiu a ľahšiu cestu.

V tomto období som na ňom skákala plné stojany a ani neviem ako. Ten kôň to preskočil a ja som sa na ňom udržala. Bolo to pekné, ale po čase som do hlavy získala bloky voči tomu, s čím sa naozaj ťažko pracovalo, či už pre mňa, koňa alebo trénerov. Samozrejme milovala som skákanie a skákala som naďalej, ale nebolo to už také ľahké ako predtým. Presedlala som, teda hlavne na drezúru a začali sme chodiť na preteky. Začiatky neboli ľahké. Kôň mal veľmi veľa energie na pretekoch a ja som to nečakala, ale naučili sme sa aj ja, aj on byť kľudní a na konci našej celej spoločnej kariéry môžem hrdo povedať, že áno Charlie pri mne chodil ako psíček, aj v stresových situáciách. Kto by to bol povedal. Každý kto ho poznal, ešte z jeho military kariéry, a to nebolo málo ľudí vedeli, že to bol šialený kôň. Prestala som s ním pretekať a aj jazdiť z dôvodu, že po tom všetkom už nemal dobré zdravie.

Nechcela som ho ďalej trápiť a pozerať sa na tú bolesť, ktorú prežíval, tak som sa rozhodla, že mu doprajem už len pastviny, aby mal oddych, pohyb a radosť z trávičky, ktorú miloval. Občas som ho navštevovala, ale nemala som už na neho žiaľ toľko času, pretože som mala už druhého športového koňa. Mrzelo ma to. Neopúštal sa mi ľahko. Plakala som veľa za ním, ale to je život. Bolo mu lepšie. Potom som sa rozhodla s rodičmi, že ho niekomu radšej darujeme, aby sa mu viac venovali a dali mu lásku. Nebolo to ľahké vôbec, ale viem, že mu je lepšie. Neviem úplne presne, kde teraz je a, čo s ním je, ale dúfam, že sa má dobre a pekne sa k nemu chovajú, tak, ako si to zaslúži. Dnes má už 15 rokov a dúfam, že možno raz ho ešte uvidím a on si spomenie, že som to ja, tá, ktorá ho milovala a miluje stále aj keď s ním už nie som.